• VYZNÁNÍ VÍRY
• 1. část
• 2. část

VYZNÁNÍ VÍRY - 1. ČÁST

1. O Bohu

Predovšetkým jednomyseľne učíme a veríme, podľa uznesenia Nicejského snemu, že je len jedna Božská bytosť, ktorá sa nazýva Boh a naozaj je Bohom, a to v troch osobách. Tieto sú v jedinej božskej bytosti. Každá z nich je rovnako mocná a rovnako večná: Boh Otec, Boh Syn a Boh Duch Svätý. Všetky tri sú jedna Božská bytosť, večná, nedeliteľná, neohraničená, nesmiernej moci, múdrosti a dobroty, Stvoriteľ a Udržiavateľ všetkých viditeľných i neviditeľných vecí. Slovom „osoba“ sa nerozumie čiastka alebo vlastnosť niekoho iného, ale to, čo jestvuje samo o sebe, ako tento pojem používali aj cirkevní otcovia.
Preto zavrhujeme všetky kacírstva, ktoré odporujú tomuto článku ako sú manichejci, ktorí uznávajú dvoch bohov, zlého a dobrého, valentiniáni, ariáni, eunomiáni, mohamedáni a všetci im podobní. Zavrhujeme aj samosaténov, starých i nových, ktorí uznávajú len jednu osobu a o ďalších dvoch, totiž o Slove (Kristovi) a Duchu Svätom mudrlantsky vyhlasujú, že to vraj nemusia byť „rozdielne osoby“, ale že Slovo znamená toľko ako povedané (telesné) slovo alebo hlas, a Duch Svätý že je len vyvolaný pohyb v stvorenstve.

2. O dedičnom hriechu

Ďalej učíme, že po Adamovom páde sú všetci prirodzene zrodení ľudia počatí a narodení v hriechu, to znamená, že sú všetci plní zlej žiadostivosti a náklonnosti už od materského lona a od prírody vôbec nemôžu mať ozajstnú Božiu bázeň, ani pravú vieru v Boha; a že táto vrodená nákaza a dedičný hriech je skutočným hriechom, ktorý odsudzuje na večný Boží hnev (večnú smrť) všetkých tých, ktorí sa neznovuzrodia krstom a Duchom Svätým.
Preto zavrhujeme pelagiánov a iných, ktorí dedičný hriech neuznávajú za hriech, vyzdvihujú ľudskú prirodzenosť a argumentujú, že človek môže byť pred Bohom ospravedlnený vlastnými silami a zbožnosťou. Tak znevažujú Kristovo utrpenie a zásluhy.

3. O Božom Synovi

Ďalej učíme, že Boh Syn sa stal človekom, narodil sa z čistej panny Márie a preto sú jeho dve prirodzenosti, božská a ľudská, nerozdeliteľne spojené v jednej osobe: jeden Kristus, pravý Boh a pravý človek, ktorý sa skutočne narodil, trpel, bol ukrižovaný, zomrel a bol pochovaný; je obeťou nielen za dedičný hriech, ale aj za všetky ostatné hriechy a (svojim činom) zmieril Boží hnev.
Ten istý Kristus zostúpil do pekla, na tretí deň skutočne vstal z mŕtvych a vstúpil na nebesá, sedí na Božej pravici, večne panuje a vládne nad celým stvorením. Všetkých, ktorí veria v Neho, Duchom Svätým posväcuje, očisťuje, posilňuje, potešuje, dáva im život, rozličné dary a hodnoty, ochraňuje a bráni ich pred diablom a hriechom. Tento Pán Kristus na konci vekov zjavne príde súdiť živých i mŕtvych atď., ako to učí Apoštolské vierovyznanie.

4. O ospravedlnení

Ďalej učíme, že odpustenie hriechov a ospravedlnenie pred Bohom nemôžeme dosiahnuť vlastnými zásluhami, skutkami a zadosťučinením. Ale, že odpustenie hriechov dostávame a pred Bohom sme ospravedlnení len z milosti pre Krista vierou, keď totiž veríme, že Kristus trpel za nás a že pre Neho sú nám odpustené hriechy, darovaná spravodlivosť a večný život. Boh túto vieru uznáva a počíta ju za spravodlivosť, ktorá platí pred Ním – ako hovorí Pavel v 3. a 4. kapitole listu Rímskym.

5. O kazateľskom úrade

Aby sme dosiahli takúto vieru, Boh ustanovil kazateľský úrad, dal evanjelium a sviatosti. Týmito prostriedkami Boh dáva Svätého Ducha, ktorý v poslucháčoch evanjelia prebúdza vieru kde a kedy chce. Skrze neho nás učí, že Boh k nám je milostivý nie pre naše vlastné zásluhy, ale pre Kristove zásluhy. Tomu však treba veriť.
Zavrhujeme novokrstencov a iných, ktorí učia, že Svätého Ducha dostávame bez vonkajšieho slova evanjelia (Písmo sväté, kázeň, sviatosti) vlastným úsilím, vlastnými myšlienkami a skutkami.

6. O novej poslušnosti

Učíme tiež, že táto viera má prinášať dobré ovocie a dobré skutky a že veľa dobrých skutkov, ktoré Boh prikázal, musíme robiť preto, lebo je to Jeho vôľa. Avšak nesmieme sa spoliehať, že si nimi zaslúžime u Boha milosť. Veď odpustenie hriechov a ospravedlnenie dosahujeme vierou v Krista – ako On sám hovorí: „Tak aj vy, keď vykonáte všetko, čo vám bolo prikázané, povedzte: Neužitoční služobníci sme!“ (L 17,10). Takto učia aj cirkevní otcovia, ako napríklad Ambrózius, ktorý hovorí: „Boh rozhodol tak, že spasený je ten, kto verí v Krista a že odpustenie hriechov nemá zo skutkov, ale jedine vierou bez vlastných zásluh.“

7. O cirkvi

Taktiež učíme, že vždy musí zostať jedna, svätá, kresťanská cirkev, ktorá je zhromaždením všetkých veriacich, ktorým sa evanjelium čistotne káže a sväté sviatosti podľa evanjelia prisluhujú.
Lebo k pravej jednote kresťanských cirkví stačí, keď sa evanjelium v správnom poňatí jednomyseľne káže a sviatosti sa podľa Božieho slova prisluhujú. Pre pravú jednotu kresťanskej cirkvi preto nie je potrebné, aby sa všade zachovávali tie isté, ľuďmi ustanovené, cirkevné obrady – ako píše Pavel Efezkým: „Jedno je telo a jeden duch, ako ste aj boli povolaní v jednej nádeji svojho povolania. Jeden Pán, jedna viera, jeden krst.“ (Ef 4,4)

8. Čo je cirkev

Kresťanská cirkev nie je vlastne nič iné než zhromaždenie všetkých veriacich a svätých. V tomto živote je však medzi pobožnými veľa falošných kresťanov, pokrytcov a zjavných hriešnikov. Sviatosti sú však rovnako účinné, aj keď ich prisluhujú kňazi, ktorí nie sú pobožní. Sám Kristus vraví: „Na stolec Mojžišov sa posadili zákonníci a farizeji, atď.“ (Mt 23,2).
Preto zavrhujeme donatistov a všetkých iných, ktorí učia ináč.

9. O krste

O krste učíme, že je potrebný a že sa v ňom ponúka milosť Božia. Treba krstiť aj deti, ktoré sa krstom odovzdávajú Bohu a Boh ich prijíma a sú Mu milé.
Preto zavrhujeme novokrstencov, ktorí učia, že krst detí nie je správny.

10. O svätej Večeri

O Večeri Pánovej učíme, že je v nej pod spôsobom chleba a vína skutočne prítomné pravé telo a pravá krv Kristova, ktoré sa v nej prisluhujú a prijímajú.
Preto zavrhujeme tomu odporujúce učenie.

11. O spovedi

O spovedi učíme, že súkromné rozhrešenie sa má v cirkvi ponechať a nemá sa vynechať. Pravda, pri spovedi nie je potrebné vymenovať všetky poblúdenia a hriechy, lebo to ani nie je možné: „Kto si uvedomí poblúdenia?“ (Ž 19,13).

12. O pokání

O pokání učíme, že tí, ktorí zhrešili po krste, kedykoľvek sa budú kajať, dosihnú odpustenie hriechov a cirkev im nemá odmietnuť rozhrešenie. Ozajstné a pravé pokánie nie je nič iné, ako to, že človek cíti ľútosť, bolesť alebo zdesenie nad hriechom a jednako súčasne verí v evanjelium a v rozhrešenie, totiž že hriech mu je odpustený a Kristovým prostredníctvom získava milosť. Táto viera mu potešuje a upokojuje srdce. Potom sa má človek polepšiť a zanechať hriech, lebo to má byť ovocím pokánia – ako hovorí Ján: „Vydávajte teda ovocie hodné pokánia.“ (Mt 3,8).
Týmto zavrhujeme tých, čo učia, že ľudia, ktorí raz uverili, už nemôžu znovu hrešiť.

Práve tak zavrhujeme novatiánov, ktorí odopreli rozhrešenie tým, ktorí po krste zhrešili. Podobne zavrhujeme tých, ktorí neučia, že odpustenie hriechov sa dosahuje vierou, ale vlastným zadosťučinením.

13. O používaní sviatostí

O používaní sviatostí učíme, že sviatosti nie sú ustanovené len preto, aby boli znameniami, podľa ktorých je možno navonok poznať kresťanov, ale že sú znameniami a svedectvom Božskej vôle voči nám. Nimi sa má vzbudiť a posilňovať naša viera. Preto si vyžadujú vieru. Správne sa používajú práve vtedy, keď ich prijímame s vierou a keď sa nimi viera posilňuje.

14. O cirkevnej správe

O cirkevnej správe (úrade) učíme, že v cirkvi nikto nemôže verejne učiť, kázať a prisluhovať sviatosti, ak k tomu nie je riadne povolaný.

15. O cirkevných poriadkoch

O cirkevných poriadkoch, ktoré ustanovili ľudia, učíme, že možno zachovávať len tie, ktoré nespôsobujú hriech a ktoré slúžia pokoju a dobrému poriadku v cirkvi, ako sú určité sviatky, slávnosti a podobne. Pritom však zdôrazňujeme, že svedomie sa nesmie zaťažovať tvrdením, že také veci sú nutné pre spasenie. K tomu treba upozorňovať, že evanjeliu a učeniu o viere v Krista protirečia všetky predpisy a tradície, ktoré ustanovili ľudia nato, aby si nimi zmierovali Boha a zasluhovali milosť. Preto neužitočné a proti evanjeliu sú kláštorné sľuby a iné predpisy o pôstnych jedlách, pôstnych dňoch atď., ktorými by sa mala získať milosť a zadosťučinenie za hriechy.

16. O štátnej moci a svetskej správe

O štátnej moci a svetskej správe učíme, že každá dobre zriadená vrchnosť vo svete, právny poriadok a zákony sú dobrým poriadkom, ktorý zriadil a ustanovil Boh. Kresťania, bez toho, že by tým hrešili, môžu pôsobiť v štátnej správe, zastávať vrchnostenský a sudcovský úrad podľa cisárskych a iných platných zákonov, vynášať rozsudky a prisudzovať právo, zločincov trestať mečom, podľa práva viesť vojny a zúčastňovať sa na nich; uzatvárať zmluvy, kupovať a predávať, skladať predpísané prísahy, vlastniť majetok, uzatvárať manželstvá a pod.
Týmto zavrhujeme novokrstencov, ktorí toto všetko odmietajú ako nekresťanské.
Taktiež zavrhujeme tých, čo učia, že kresťanská dokonalosť je zanechať príbytok a domácnosť, manželku a deti a zriecť sa toho všetkého; ale ozajstná dokonalosť je jedine pravá bázeň pred Bohom a pravá viera v Boha. Lebo evanjelium neučí o vonkajších a časných veciach, ale o duchovných a večných a o spravodlivosti srdca. Neodstraňuje vládnu moc, štátny poriadok a manželský stav, ale chce, aby sa toto všetko uznávalo ako pravé Božie ustanovenie, aby sa v týchto oblastiach života dokazovala kresťanská láska a aby sa konali pravé dobré skutky, každý v tej oblasti zodpovednosti, do ktorej bol povolaný. Preto sú kresťania povinní vo všetkom poslúchať vládu, jej nariadenia a zákony, pokiaľ ich možno konať bez hriechu. Ale ak nariadenia vrchnosti nemožno konať bez hriechu, treba viac poslúchať Boha ako ľudí (Sk 5,29).

17. O Kristovom príchode k súdu

Taktiež učíme, že náš Pán Ježiš Kristus v súdny deň príde súdiť; všetkých mŕtvych vzkriesi, veriacim a vyvoleným dá večný život a večnú radosť, ale bezbožných ľudí a diabla odsúdi do pekla a do večného zatratenia.
Preto zavrhujeme novokrstencov, ktorí učia, že diabli a zatratení ľudia nebudú trpieť večné muky a útrapy.
Podobne, v tejto súvislosti, zavrhujeme niektoré židovské náuky, ktoré sa aj v súčasnosti vynorili, podľa ktorých skutočne svätí a pobožní ešte pred zmŕtvychvstaním všetci pobožní založia svetské kráľovstvo a všetci bezbožní budú zničení.

18. O slobodnej vôli

O slobodnej vôli učíme, že človek má do istej miery slobodnú vôľu: môže navonok žiť usporiadaným životom a môže sa slobodne rozhodovať vo veciach, ktoré chápe rozumom. Ale bez milosti, pomoci a pôsobenia Svätého Ducha sa človek nemôže páčiť Bohu, nemôže sa Ho úprimne báť alebo v Neho veriť, ani si nemôže zo srdca vytesniť vrodenú zlú žiadosť; to koná Svätý Duch, ktorého dostávame v Božom slove. Lebo tak hovorí Pavel v 1. liste Korintským 25,14: „Prirodzený človek, pravda, nechápe veci Ducha Božieho“.
Aby bolo zreteľné, že tu neučíme nič nové, pripájame jasné Augustínove slová o slobodnej vôli z 3. knihy Hypognostikon: „Vyznávame, že všetci ľudia majú slobodnú vôľu. Veď všetci majú prirodzený, im vrodený rozum a um, pravda, nie taký, aby ním mohli niečo dosiahnuť voči Bohu, napr. zo srdca milovať Boha a báť sa Ho. Skôr len vo vonkajších veciach tohto života majú slobodu zvoliť si dobré alebo zlé. Dobrým rozumiem to, čo od prirodzenosti možno konať, ako napr. robiť alebo nerobiť na poli, jesť, piť, ísť alebo neisť k priateľovi, obliecť alebo zobliecť si odev, budovať, uzavrieť manželstvo, vykonávať remeslo a robiť tomu podobné užitočné a dobré veci. Pravdaže, toto všetko nie je nič a neobstojí bez Boha, ale všetko je z Neho a skrze Neho. Naproti tomu človek môže z vlastného rozhodnutia konať aj zlé, ako napr. klaňať sa modle, spáchať vraždu atď.“

19. O príčine hriechu

O príčine hriechu učíme, že hoci všemohúci Boh stvoril a udržuje celú prírodu, napriek tomu prevrátená vôľa, protiviaca sa Bohu, pôsobí hriech vo všetkých zlých a Bohom pohŕdajúcich ľuďoch. To je totiž vôľa diabla a všetkých bezbožníkov, ktorí sa odvracajú od Boha k zlému, len čo Boh odtiahne svoju ruku, ako hovorí Kristus u Jána 8,44: „Keď (diabol) hovorí lož, hovorí zo svojho vlastného“.

20. O viere a dobrých skutkoch

Našim sa neprávom vytýka, že zakazujú dobré skutky. Ich spisy o Desiatich Božích prikázaniach a o iných témach dokazujú, že o pravých kresťanských stavoch a dobrých skutkoch napísali užitočné napomenutie a komentár. Predtým sa o tom veľmi málo učilo. V kázňach sa zameriavalo predovšetkým na detinské a nepotrebné skutky, ako napr. na ruženec, uctievanie svätých, mníšsky život, púte, nariadené pôsty, cirkevné sviatky, bratstvá a pod. Tieto nepotrebné skutky dnes už ani naši protivníci nepokladajú za také dôležité ako predtým. Okrem toho sa medzitým naučili hovoriť už aj o viere, o ktorej predtým vôbec nič nekázali. Teraz učia už aj to, že pred Bohom nebudeme ospravedlnení len zo samých skutkov, ale dokladajú k tomu aj vieru v Ježiša Krista a hovoria, že viera a skutky nás ospravedlňujú pred Bohom. Toto učenie je už trochu potešiteľnejšie, než to, ktoré nás učilo spoliehať sa len na vlastné skutky.
Keďže sa teda učenie o viere, ktoré je hlavným článkom kresťanského učenia, taký dlhý čas zanedbávalo – to treba priznať – a všade sa kázalo len učenie o skutkoch, preto naši kazatelia učia takto: Naše skutky nás nemôžu zmieriť s Bohom a získať nám milosť, ale oboje sa deje jedine vierou – keď totiž veríme, že hriechy sa nám odpúšťajú pre Krista; jediného Prostredníka, ktorý nás môže zmieriť s Otcom. Kto to chce dosiahnuť vlastným konaním a tým by si chcel zaslúžiť milosť, ten pohŕda Kristom a hľadá vlastnú cestu k Bohu, čo odporuje evanjeliu.
Toto učenie o viere zreteľne a jasne učí Pavel na mnohých miestach, hlavne v liste Efezským 2,8n: „Lebo milosťou ste spasení skrze vieru. A to nie sami zo seba; je to dar Boží; nie zo skutkov, aby sa nikto nechválil.“
Aj z Augustínových spisov možno dokázať, že tu nezavádzame nijaké nové chápanie. Augustín sa touto vecou obšírne zaoberá a učí, že vierou v Krista dosahujeme milosť a sme ospravedlnení u Boha a nie skutkami, ako to ukazuje jeho celý spis „O duchu a litere“ (De spiritu et litera).
Hoci neskúsení ľudia zväčša znevažujú a opovrhujú týmto učením, predsa poznávame, že veľmi potešuje a uspokojuje slabé a preľaknuté svedomia. Lebo svedomie sa neupokojí a neutíši skutkami, ale jedine vierou. Vierou dostáva istotu, že pre Krista má milostivého Boha – ako Pavel hovorí v liste Rímskym 5,1: „Ospravedlnení teda z viery máme pokoj s Bohom skrze svojho Pána Ježiša Krista.“
Táto potreba sa predtým v kázňach nezvestovala, ale úbohé svedomia odkazované len na vlastné skutky, utiekalo sa k rozličným skutkom: jedných svedomie vyhnalo do kláštorov v nádeji, že tam si kláštorným životom získajú milosť a hriechu tak vykonali zadosťučinenie. Mnohí z nich potom však skúsili, že tým nenachádzajú pokoj. Preto bolo teda potrebné kázať a horlivo rozoberať toto učenie o viere v Krista a dôrazne zastávať, aby každý vedel: Božiu milosť možno dosiahnuť len vierou – bez vlastnej zásluhy.
Upozorňujeme však, že sa tu nehovorí o takej viere, akú majú aj diabol a bezbožníci, ktorí taktiež veria správe o Kristovom utrpení a vzkriesení z mŕtvych. Ale tu je reč o pravej viere, ktorá verí, že milosť a odpustenie hriechov dosahujeme Kristovým prostredníctvom.
Kto teda vie, že Kristovým prostredníctvom má milostivého Boha, ten aj pozná Boha, vzýva Ho a nežije bez Boha ako pohania. Lebo diabol a bezbožní neveria podľa tohto článku o odpustení hriechov. Preto sú nepriateľmi Boha, nemôžu Ho vzývať a od Neho nič dobré očakávať. Tak, ako sme to tu rozviedli, Sväté písmo hovorí o viere. Vieru nechápe ako známosť, to má aj diabol a bezbožní ľudia. Tak napríklad o viere učí 11. kapitola listu Židom, že viera neznamená len poznať biblické deje, ale Bohu úplne dôverovať a prijímať Jeho prísľub. Aj Augustín nás na to upomína, že pod slovom „viera“ v Svätom písme máme rozumieť dôveru v Boha, ktorý je k nám milostivý, a nielen poznať biblické deje, ktoré poznajú aj diabli.
Ďalej učíme, že dobré skutky sa majú a musia konať, ale nie tak, aby sme sa spoliehali, že si nimi získame milosť, ale kvôli Bohu a Jemu na chválu. Milosť a odpustenie hriechov sa dosahuje vždy len vierou. Keďže vierou sa nám dáva sám Svätý Duch, tým sa aj srdce uspôsobuje konať dobré skutky. Lebo kým je srdce bez Svätého Ducha, ešte je slabé, a preto je v moci diabla, ktorý úbohú ľudskú prirodzenosť podnecuje k mnohým hriechom. Vidíme to na filozofoch, ktorí sa usilovali žiť čestne a poriadne. A jednako to nedosiahli, ale upadli do mnohých veľkých a zjavných hriechov. Tak je to s človekom bez pravej viery a bez Svätého Ducha, ktorý sa riadi len vlastnou ľudskou silou.
Preto sa tomuto učeniu o viere nemá vytýkať, že zakazuje dobré skutky, ale skôr by sa malo chváliť za to, že učí konať dobré skutky a poskytuje pomoc, ako možno dôjsť k dobrým skutkom. Lebo bez viery a bez Krista je ľudská prirodzenosť a ľudské chcenie prislabé konať dobré skutky, milovať blížneho, vzývať Boha, v utrpení mať trpezlivosť, plniť zverené poslanie, byť poslušný, vyhýbať sa nemravnosti atď. Takéto naozaj dobré a správne skutky sa nemôžu vykonať bez Kristovej pomoci, ako On sám hovorí v Jánovom evanjeliu 15,5: „Bezo mňa nič nemôžete činiť.“

21. O uctievaní svätých

O úcte k svätým učíme, že si svätých máme pripomínať, aby sme tým posilnili našu vieru, keď vidíme, ako dosiahli milosť a ako im pomohla viera. Okrem toho si máme z ich dobrých skutkov vziať príklad každý vo svojom povolaní. Tak napríklad môže cisár v Božom mene s dobrým svedomím nasledovať Dávidov príklad, keď vedie vojnu proti Turkom; veď obaja zastávajú kráľovský úrad, ktorý od nich vyžaduje chrániť a brániť svojich poddaných. Ale zo Svätého písma sa nedá dokázať, že svätých treba vzývať alebo u nich hľadať pomoc. „Jeden je totiž Boh, jeden aj Prostredník medzi Bohom a ľuďmi, človek Kristus Ježiš“ (1 Tim 2,5). On je jediný Spasiteľ, jediný Veľkňaz, trón milosti a Orodovník pred Bohom (R 8,34). Jedine On zasľúbil, že vypočuje našu modlitbu. Podľa Písma to je najvyššia bohoslužba, keď tohto Ježiša Krista vo všetkých potrebách a okolnostiach hľadáme a z celého srdca vzývame: „A keby niekto zhrešil, máme Prímluvcu u Otca, Ježiša Krista spravodlivého“ (1 J 2,1).

Zakončenie prvej časti

Toto je vcelku súhrn učenia, ktoré sa káže a učí v našich cirkevných zboroch na pravú kresťanskú známosť a na potešenie svedomia, ako aj na upevnenie viery. Nechceme predsa vlastné duše a naše svedomie pred Bohom vystaviť najvyššiemu nebezpečenstvu zneužívaním Božieho mena a slova, ani svojim deťom a potomkom nechceme zanechať ako dedičstvo iné učenie než to, ktoré pochádza z čistého Božieho slova a kresťanskej pravdy. Pretože toto učenie je jasne založené na Svätom Písme a okrem toho neodporuje všeobecnej kresťanskej, ba ani rímskej cirkvi, čo je vidieť aj zo spisov cirkevných otcov, myslíme, že v spomínaných článkoch budú môcť byť s nami zajedno aj naši protivníci. Preto veľmi neláskavo, tvrdo a proti všetkej kresťanskej jednote a láske konajú tí, čo sa našich snažia vylúčiť ako kacírov, zavrhnúť ich a vyhýbať sa im. Ani v jednom Božom prikázaní, ani v Písme svätom na to nemajú ani najmenší dôvod. Nejednotnosť a spor sa týka len niektorých tradícií a neporiadkov. Keďže teda týmto hlavným článkom nič nechýba a ani nie sú chybne podložené a toto naše vyznanie je zbožné a kresťanské, biskupi by sa mali prejaviť miernejšie a dobroprajnejšie, aj keby sme zachovávali primálo z tradície. Pritom, prirodzene, dúfame, že budeme môcť uviesť pádne dôvody a príčiny, prečo sa u nás niektoré tradície zmenili a neporiadky odstránili.

ÚVOD

Najosvietenejší, všemocný, nepremožiteľný cisár, náš najmilostivejší pán. Keď Vaša cisárska Jasnosť pred krátkym časom milostivo zvolala do Augsburgu všeobecný ríšsky snem a oznámila nám, že by tu rada prerokovala, poradila sa a dôkladne premyslela veci, ktoré sa týkajú Turkov, nášho odvekého nepriateľa a vôbec nepriateľa kresťanského mena, a tiež to, akoby sme sa mu mohli postaviť na odpor s trvalým úspechom; a tiež, aby sme prerokovali veci svätej viery a kresťanského náboženstva, aby ste láskavo a dobrotivo vypočuli a s porozumením uvážili všetky pripomienky, názory a mienky a zjednotili sa a vyrovnali v jedinej kresťanskej pravde, aby sa tak odstránilo všetko, čo sa na oboch stranách nesprávne vykladá a učí, a aby sme všetci prijali a zachovali jedno jediné a pravé náboženstvo; a ako všetci sme a bojujeme pod jedným Kristom, aby sme všetci aj žili v jednom spoločenstve cirkvi a v jednote. Bez nejakej chvály sme sem my, kurfirsti a kniežatá so všetkými našimi príbuznými a s ostatnými kurfirstami, kniežatami a stavmi, prišli medzi prvými, pretože si toto pozvanie vysoko vážime. A keďže aj Vaša cisárska jasnosť vo svojom pozvaní milostivo, s veľkou starostlivosťou a vážnosťou vyzvala kurfirstov, kniežatá a všetky stavy, aby vo veciach viery každý podľa spomenutej výzvy Vašej jasnosti podal v nemeckom a latinskom jazyku svoje poznámky, mienku a názory, týkajúce sa týchto bludov, rozporov a zneužívaní: po vzájomnej dohode a porade sme minulú stredu Vašej cisárskej Jasnosti oznámili, že v prípade pozvania Vašou cisárskou Jasnosťou, Vám dnešný piatok podáme svoje vyznanie v nemčine a latinčine. Týmto teda Vašej cisárskej Jasnosti v najponíženejšej poslušnosti odovzdávame a podávame vyznanie viery našich farárov, kazateľov, učiteľov i svoje vyznanie, ktoré oni v našich krajinách, kniežatstvách a panstvách, mestách a územiach, na základe Božieho Písma svätého kážu, učia, veria a vyučujú. Keď aj ostatní kurfirsti, kniežatá a stavy písomne predložia v nemčine a latinčine svoju mienku a názory, my pred Vašou cisárskou Jasnosťou, svojim najmilostivejším Pánom, so všetkou poníženosťou sľubujeme, že s nimi radi a ochotne budeme rokovať o pokojných a vhodných cestách, aby sme sa nakoľko to len bude možné, s nimi vyrovnali a tak s nimi vo vzájomnej láske a pokoji porokovali o vzájomných písomných návrhoch a chybách, aby sa tak (súčasné) rozpory mohli vyrovnať a dospieť k jednému pravému náboženstvu, lebo aj my všetci žijeme a bojujeme pod jedným Kristom a jedného Krista máme vyznávať, a to všetko podľa už viackrát spomínanej výzvy Vašej cisárskej Jasnosti a na základe Božej pravdy. Preto tiež chceme vzývať a čo najpokornejšie prosiť všemohúceho Boha, aby nám ráčil dopriať svojej Božej milosti. Amen.

Keby sa však s našimi pánmi a priateľmi najmä s kurfirstami, kniežatami a stavmi z druhej strany nedalo rokovať v láske a pokoji ako si to želá aj výzva Vašej cisárskej Jasnosti, sľubujeme, že neopomenieme nič, čo by obstálo pred Bohom a svedomím a čo by mohlo a malo poslúžiť kresťanskej jednote; o tom sa Vaša cisárska Jasnosť, ako aj naši spomínaní priatelia kurfirsti, kniežatá a stavy a každý milovník kresťanského náboženstva, ktorého táto vec zaujíma, milostivo, láskavo a dostatočne môže presvedčiť z tohto nášho vierovyznania.

Keďže však Vaša cisárska Jasnosť už skôr a to na ríšskom sneme v Speieri roku 1526, verejným prečítaním ráčila milostivo oboznámiť kurfirstov, kniežatá a ríšsky snem, veríme, že Vaša cisárska Jasnosť nemieni rozhodovať o otázkach týkajúcich sa našej svätej viery a to z príčin vtedy oznámených, ale že sa všemožne u pápeža zasadí o zvolanie cirkevného snemu: ako to pred rokom, na poslednom speierskom ríšskom sneme obšírnejšie vyložila kurfirstom, kniežatám a ríšskym stavom písomná úprava, ktorej Vaša cisárska Jasnosť prostredníctvom ríšskeho miestodržiteľa Vašej cisárskej Jasnosti Ferdinanda, uhorského a českého kráľa, nášho milostivého pána a priateľa, ako aj prostredníctvom rečníka Vašej cisárskej Jasnosti a poverených komisárov ráčila dať medzi iným predniesť a oznámiť, že uvážila a odobrila odporučenie všeobecného snemu tým, že miestodržiteľom Vašej cisárskej Jasnosti a cisárskymi poradcami, ktorí sa zhromaždili na ríšskom sneme v Regensburgu, a keďže sa pomer Vašej cisárskej Jasnosti vyvíja v správnom kresťanskom zmysle a Vaša cisárska Jasnosť si je istá, že sa pápež nebude vzpierať zvolať všeobecný snem, – Vaša cisárska Jasnosť milostivo oznámila, že sa všemožne pričiní o to, aby pápež spolu s Vašou cisárskou Jasnosťou povolil zvolať čím skôr takýto všeobecný snem. O tomto nemožno pochybovať. A tak sa v prípade nezhody v plnej poníženosti pred Vašou cisárskou Jasnosťou odvolávame týmto na takýto všeobecný, slobodný, kresťanský snem, o ktorom sa kurfirsti, kniežatá a ríšske stavy dohodnú so vznešených a čestných pohnútok na všetkých ríšskych snemoch, ktoré za svojej vlády zvolá v krajine Vaša cisárska Jasnosť. Na tento snem ako aj na Vašu cisársku Jasnosť sme sa slušným spôsobom a podľa práva aj v týchto, tak dôležitých, otázkach často odvolávali a apelovali; tohto sa aj týmto stále ešte pridŕžame a nemienime od tohto odstúpiť ani týmto ani nasledujúcim rokovaním, len ak by sa tieto rozpory konečne s láskou a dobromyseľne utíšili, odstránili a vyrovnali v zmysle výzvy Vašej cisárskej Jasnosti. Toto tu verejne osvedčujeme a vyhlasujeme.

Toto je naše a našej strany vierovyznanie ako nasleduje článok za článkom Zpět nahoru